ZÁZRAKY SA DEJÚ!

(rozhovor pro slovenský časopis ČAS)

Už nikdy v živote nemusíte prehltnúť ani jeden liek, už nikdy nebudete ležať na operačnom stole. Každú chorobu je možné vyliečiť, len když pochopíme, co nám chce povedať.

Pred prísnymi pohľadmi lekárov a múrmi nemocníc má väčšina z nás strach hraničiaci s panikou. Aj krátke vyšetrenie nám spôsobuje muky, nieto ešte dlhší pobyt v nemocnici. Čo všetko s nami budú robiť, ako veľmi to bude bolieť, a vyliečime sa vôbec? Predstavte si, že by ste do nemocnice nikdy viac nemuseli vstúpiť, predstavete si, že by kvôli vášmu vyšetreniu nikdy nebolo potrebné zavádzať sondy do žalúdka… Predstavete si, že bolesť v mandliach sa úplne stratí aj bez ich vytrhnutia. Predstavte si, že namiesto lekára vás niekto vyšetrí a pomůže nastartovat vaše uzdravení iba pomocou rozhovoru.

Opravári.

Prílišná pokora pred ľuďmi v bielych plášťoch a predovšetkým zložitosť medicínskej vedy spôsobuje, že vôbec nie sme schopní pozrieť sa na lekárske povolanie z odstupu. Nevidíme, že lekári sú v podstate opravári. Excelentní a veľmi vzdelaní, ale stále iba opravári, ktorí vidia naše telo podobne ako automechanik vidí automobil. Choré mandle sú pre nich ako prasknutý karburátor, takže najjednoduchšia cesta, ako telo vyliečiť, je mandle vybrať. Uniká nám však jedna dôležitá skutočnosť — od automobilu sa podstatne líšime. Sme viac než stroj a keď sme chorí, nepomôže vybratie chorého orgánu. Príčina je inde a je len málo osvietených, ktorí ju objavili. My vám predstavíme príbehy a názory dvoch špičkových lekárov, ktorí sa vo väčšej či menšej miere vzdali svojho postavenia a začali sa venovať etikoterapii, aby ľuďom ukazovali, že zdravie či choroba závisia od citového, psychického a myšlienkového sveta každého jednotlivca.

MUDr. Vladimír Vogeltanz

Vladimír Vogeltanz vyštudoval medicínu. Pätnásť rokov pracoval ako lekár, operoval, liečil ako najlepšie vedel. Postupne však začal pochybovať. ,,Stále častejšie som sa presviedčal, že klasická medicína vôbec nerieši príčiny chorôb, že sa pohybuje len v hmotnej, pre mňa už v dôsledkovej rovine. Nutne som sa teda dostal k štúdiu ezoterických prameňov a liečiteľstva,“ tvrdí lekár, u ktorého sa postupne spor s klasickou medicínou vyhrotil na ostrie noža. ,,Už som nebol schopný operovať. Nemohol som odrezávať niečo, čo som jasne vedel, že tam má svoje miesto. Vedel som, že príčinu skalpelom nemôžem postihnúť, pretože ona je uložená niekde hlbšie, v duši chorého,“ rozpráva muž, ktorý s dvomi atestáciami pôsobil na mieste zástupcu primára v nemocnici.

,,V tej dobe som okolo seba nepoznal nikoho, kto by uvažoval rovnako. Musel som sa obrátiť na laickú verejnosť, pretože oficiálna medicínska verejnosť bola úplne proti,“ rozpráva V. Vogeltanz, ktorý preto začal spolupracovať s liečiteľmi a snažil sa umožniť, aby vzniklo určité zrovnávacie vedecké pracovisko priamo v nemocnici. ,,Pozýval by som tam liečiteľov, aby ukázali, čo vedia. Ak liečiteľ pri desiatich pacientoch určí diagnózu rovno cez košeľu a potom tých pacientov pošleme na rontgen, kde desaťkrát výjde to isté, tak predsa jedenásty krát nemusím nechať človeka ožarovať škodlivým žiarením. Samozrejme, narazil som na problém, keďže toto je úplne proti mysleniu akademickej medicíny. Na ministerstve som síce dostal akési povolenie, že to môžem u nás na okrese iniciovať, ale iba v prípade, že mi to dovolí riaditeľstvo nemocnice. Po dobu, čo som to skúšal presadiť, sa vystriedalo asi päť riaditeľov, no všetci ma odmietli. Nezostávalo mi teda nič iné, ako si vybrať — robiť niečo, čo musím, ale čomu neverím, alebo robiť niečo, čomu verím,. Tak som sa rozhodol odísť,“ vysvetľuje V. Vogeltanz.

Zaujímavé je, že V. Vogeltanz až po rokoch objavovania nového liečebného postupu narazil na knihu doktora Ctibora Bezděka Etikoterapie aneb Záhada nemoci a smrti. Jej prvé vydanie vyšlo už v roku 1931, no po roku 1948 podobné myšlienky nebolo možné šíriť. ,,Keď som sa na začitku 90. rokov dostal k tej knihe, mal som veľkú radosť, pretože to, čo som už dlhú dobu robil s klientami sám, som naraz objavil v knihe doktora, ktorý to robil pred vojnou. Sám, nezávisle na ňom, som došiel k rovnakým záverom. Preto som chcel vzkriesiť a rozvinúť metódu Etikoterapie,“a dať tak lekárom možnosť ako vyšetriť nielen fyzický stav človeka, ale vyšetriť jeho mentálny, emocionálny, morálny stav, pretože základom etikoterapie je myšlienka, že nemorálny stav duše je príčinou ochorenia tela. Proto je etikoterapia, liečba mravnosťou, morálnymi silami.

,,Vedel som, že človek nie je iba telo, ale je vňom aj duševný a duchovný prvok. Chcel som sa venovať skutočnej pomoci ľuďom, pomoci zameranej na príčiny. Preto už osem rokov robím iba etikoterapiu. Práve tá hľadá skutočné príčiny chorôb, možnosť ich odstránenia a na to naväzujúceho uzdravenia fyzického tela. Pretože len duša, ktorá sa oslobodí od falošných mienok o sebe, si urobí poriadok a vyrieši všetko sama,“ dodáva V. Vogeltanz.

Jedna vec bola odísť z nemocnice, druhá bola začať stavať dom na zelenej lúke. ,,Bolo to veľmi ťažké. Bol som nejaký čas nezamestnaný, sám s ťažkými myšlienkami ako budem žiť, ako si budem zarábať. Postupne sa však začali objavovať klienti. Začal som robiť prednášky, víkendové pobyty, letné týždňové pobyty. V roku 1997 som vydal knihu Co s doktorem? a ako sa zdá, môj príbeh opísaný v nej oslovil mnoho ľudí. Má už druhú dotlač,“ dodáva V. Vogeltanz. ,,Pretože som sa dostal do prvej línie, tak na mňa dopadli všetky ťažkosti prebojovávania celej veci, a to sa samozrejme podpísalo aj na mojom živote a zdraví. Povedal by som, že som pri hľadaní cesty veľmi zostarol,“ vysvetľuje V. Vogeltanz.

MUDr. Peter Sedlák.

Podobne ako V. Vogeltanz, aj Peter Sedlák vyštudoval medicínu ……… a začal pracovať vo svojom odbore. Aj v ňom však pomaly dozrievalo poznanie, že materialistická medicína má svoje hranice. ,,Pýtal som sa, ako je možné, že pri takejto starostlivosti nie je možné uzdraviť človeka kompletne. Pracoval som aj na neurochirurgii. Operoval som mozog a zistil, že je to len hmota, do ktorej prechádzajú myšlienky. Je to nekonečne dokonalý počítač, ktorý však musí byť niečím kŕmený. Keď mu dáme chybný program, tak sa celý pokazí. Prax jasne ukazuje, že okrem hmotného existuje čosi väčšie, nehmotné,“ rozpráva P. Sedlák, ktorého k alternatívnym liečebným postupom priviedli tiež vlastné i rodinné zdravotné ťažkosti, v ktorých ako lekár nemohol pomôcť. Časom však prišiel na to, že ani alternatívne postupy nezaručovali uzdravenie do takej miery, aby bol spokojný. Zistil, že existuje nejaká oblasť človeka, do ktorej treba vstúpiť slovom, cez myslenie. P. Sedlák síce múry nemocnice na Kramároch ani po tridsiatych rokoch neopustil, ale v rámci nej sa vyčlenil a už päť rokov prevádzkuje vlastnú chirurgickú ambulanciu s vlastnými metódami uzdravovania. ,,Ľudia sem prichádzajú väčšinou s chirurgickými problémami, ale keďže vedia, že pomáham trochu inak, mnohí za mnou prichádzajúaj s osobnými problémami, s ktorými si nevedia poradiť. Prešli mnohými lekármi, absolvovali mnoho zákrokov, alternatívnych postupov liečenia, nakoniec prichádzajúp k tomu, že ten problém je na úrovni ich ducha,“ vysvetľuje P. Sedlák, ktorý vraj postupy etikoterapie nevedmoky uplatňoval už dávno predtým. ,,V začiatkoch som ani nevedel, ako pozitívne som zasahoval do vnútorného človeka u pacientov. Až s odstupom pätnástich rokov mi napísala pacientka, ako som ju vtedy zázračným spôsobom držal nad hladinou. Mala problémy s mužom alkoholikom, zlyhávalo jej zdravie, a to ju doviedlo až sem,“ vysvetľuje P. Sedlák,ktorý si mohol dovoliť postupne prikladať k bežnej medicíne aj duchovný rozmer až po revolúcii. ,,Každý lekár slúži dobru, môže však byť v kontakte s pacientom dezorientovaný, vyvolávať uňho strach. Pacient príde s drobným problémom a odíde s veľkým strachom. Lekár potom neslúži pozitívnemu, pretože strach je jedna obrovská negativita. Pacientovi ešte priťaží, spútava ho strachom a to má negatívny dopad na liečenie,“ vysvetľuje P. Sedlák a dodáva: ,,Lekári nevedia, že človek je dvomi tretinami duchovná bytosť, preto urobia len jednu tretinu práce a vo zvyšných dvoch pacienta dezorientujú. Vyberiú mu žlčník a povedia, že môže pokračovať v spôsobe života, akým dovtedy žil. Že sa môže hnevať, jesť čo chce, správať sa presne tak isto, ako sa správal predtým. Pacient potom vo svojom živote robí presne tie isté chyby, ktoré mu spôsobili vznik žlčníkových kameňov. Je dezorientovaný, ešte viac ponorený do omylu. Lekár by mu mal povedať, že má žlčníkové kamene preto, že je chybné jeho myslenie, vzťahy, rozhodnutia a tie sa premietajú cez emócie do tela, a vyvolávajú kamene. Po vybratí žlčníka sa treba ešte duchovne uzdraviť, až potom bude liečenie ukončené. Ale ak pacienta pustíme do sveta a necháme ho žiť v rovnakých problémoch, tak sa jeho choroba prejaví v iných častiach tela,“ vysvetľuje P. Sedlák a zároveň nám ukazuje schému prepojenia orgánov, podľa ktorej choroby putujú po tele.

Viac ako liečiteľstvo.

Zaujímavé je, že obaja lekári sa na ceste k etikoterapii zastavili pri alternatívnom liečiteľstve (naturálnej či bioliečbe) a obaja časom pochopili, že liečiteľstvo je len medzistupňom. ,,Zistil som, že ako lekár, tak aj liečiteľ, majú niečo spoločné vo vzťahu k chorému, a to, že obaja sú aktívni a pacient môže zostať pasívny. Lekár má zázračný liek a liečiteľ má zázračnú liečebnú schopnosť. K nemu prichádza podriadený chorý, ktorý očakáva zázrak z vonku. Ja som pochopil, že ten zázrak z vonku nikdy nemôže prísť. Preto som prestal byť aj liečiteľom a stal som sa iba poradcom, čo je úplne iná funkcia. Už nie som aktívny, ale nútim chorého, aby sa stal aktívnym sám,“ rozpráva V. Vogeltanz a P. Sedlák dodáva: ,,Pacient, ktorý prestane veriť vedeckej medicíne a skúsi alternatívne spôsoby liečenia, sa chce nechať uzdraviť bez toho, aby menil svoje myslenie. Jeho jediná snaha je nechať sa uzdraviť. Funguje to do určitého času, aj sa mu polepší, myslí si, že je uzdravený, žije v klame, ale porucha myslenia, postojov, rozhodnutí trvá a opätovne celý problém prepukne v inej forme.“

,,Iba“ rozhovor.

V liečiteľských strediskách začal V. Vogeltanz postupne fungovať ako ten, ktorý sa s chorým rozpráva o jeho problémoch. Kým liečiteľ robil diagnostiku nádoru, on sa s pacientom rozprával. ,,Tak sa postupne vykryštalizovalo, že som často len rozprávaním odštartoval proces premeny pacienta,“ rozpráva V. Vogeltanz. Ako je ale možné, že stačí obyčajný rozhovor? ,,Človek je len z jednej tretiny fyzický, dve tretiny sú duchovné a duševné, a práve v týchto rovinách je možné cez rozhovor pomôcť. Každá myšlienka, slovo vlastné či cudzie vyvoláva citovú odozvu a v hmotnom tele nekonečnú reťaz sprievodných biologicko-chemicko-fyzikálnych reakcií. Prostredníctvom nervovej sústavy a hormónov je tak každá naša bunka regulovaná každou našou myšlienkou, slovom, ktoré sme vypovedali alebo prijali. Ak je napríklad prostredie, do ktorého sa dieťa narodí, plné strachu, hnevu, nepokoja, tak to musí naňho vplývať. Zvlášť, keď rodičia medzi sebou bojujú a majú tendenciu sa rozviesť, tak dieťa nemôže byť zdravé,“ vysvetľuje P. Sedlák a pokiaľ ide o možnosť definitívne pacienta uzdraviť, dodáva: ,,Zázraky sa dejú, ale až vtedy, keď človek pochopí niektoré veci. Že je obrovsky pripútaný k tomuto svetu a zmyslom choroby je, aby si uvedomil, že je duchovnou bytosťou a dvomi tretinami patrí duchovnému svetu. Duchovné poranenia musia byť liečené duchovne. Nemôžu byť liečené chemicky. Jasné, že liek či operácia sú určitou prvou pomocou, ale človek nemôže byť závislý na lekároch a liekoch. Celý svet je na nich závislý, ale nemusí.“

Láska.

Ako sme už naznačili, hlavnou vyšetrovacou metódou etikoterapeuta je rozhovor a predovšetkým pozorné počúvanie. Počúvanie, ktoré však nie je len pasívne bytie s chorým. ,,Je to veľmi aktívny proces, pretože je to láskyplné počúvanie s absolútnym záujmom o chorého. Dve hodiny má človek priestor pre to, aby sa osmelil a oznámil to, čo sa celé roky neodvážil povedať, pretože jeho životné podmienky to nedovoľovali. Práve to, čo v sebe zadržoval, bývá príčinou jeho chorôb,“ vysvetľuje V. Vogeltanz, ktorému dovoľujú skúsenosti rozpoznať nielen rozumom ale aj intuíciou, aký má pacient problém. ,,Ak sa odváži ,,otvoriť“, tak sa zablokovaná energia uvoľní a ten človek sa často už počas stretnutia obrovsky zmení. Akoby z neho spadla ťažoba, narovná sa, má pocit, že ide meter nad zemou. Je to často spôsobené len tým, že sa stretol s niekým, kto ho má rád, kto je tu preňho. Mnohí od destva nezažili nikoho, kto by ich mal skutočne rád. Je to v každej rozprávke, najväčším liekom je láska.,“ dodáva V. Vogeltanz.

Niektorým pacientom vraj pomôže len niekoľko slov, iní potrebujú aj viacero sedení. Ako však V. Vogeltanz prízvukuje, etikoterapia nie je stopercentná liečebná metóda. Je ,,iba“ pomocou pre tých, ktorí už prestali hľadať príčiny svojich chorôb v hmote a začali ich hľadať v duši. ,,Ja som nikdy nikoho nevyliečil, ale mnohí sa po odchode odo mňa môžu začať uzdravovať z dlhoročných problémov.Uvedomili si, čo robili doteraz zle, čo bolo zlé v ich videní sveta. Tam ale moja funkcia končí, ja môžem človeku pomôcť vyhľadať problém, môžem ho aj trochu nasmerovať, čo ale on urobí ďalej vo svojom živote, to je jeho vec. Liečba je na ňom a ak sa svojou slobodnou vôľou rozhodne, že si predošlé správanie ponechá, nemôže výsledok reklamovať u mňa,“ dodáva V. Vogeltanz.

Rovnakého názoru je aj P. Sedlák: ,,Môžem pacientovi len poradiť a on sa musí rozhodovať sám. Práve to je úžasné, že každý človek v sebe má ,,perlu“, o ktorej nevie. Má ju ale spútanú a sám musí dať súhlas k tomu, aby začala fungovať. Je to ako iskrička, ktorá len tleje. Mnohí za mnou prídu a chcú, aby som s nimi niečo robil, ja tu ale nie som na to. Človek má možnosť cez chorobu sa znovu narodiť. Duchovne sa znovu narodiť. Mnohí sa počas života vôbec nerealizujú, ich bytosť je úplne potlačená, žijú životmi iných ľudí, v zotročení rodičov, detí… Ja nehľadám v pacientoch chyby, len im poviem o ,,perle“, ktorá je v nich,“ dodáva P. Sedlák.

Treba veriť v Boha?

Keďže neustále rozprávame o našom duchovnom a duševnom rozmere, tak sme sa oboch lekárov spýtali, či je potrebné pre naše uzdravenie veriť v Boha? ,,Myslím, že v priebehu duchovného zrenia človeka, sa musí každý nejako vysporiadať so základnou otázkou: či sa dá všetko vyložiť materialisticky, alebo či je Boh. Eticky žiť môžete do určitej miery, i keď ste absolútny materialista, ale v etikoterapii je základnou úlohou, aby sa človek stal seba-vedomím.(sebavedomým?) A aby došiel k skutočnému uvedomeniu si seba v spoločnosti a vo vesmíre, tak sa nevyhnete otázke viery a uvedomeniu si, že máme nielen fyzický a psychický prvok, ale že máme aj duchovno. Musíme si vyjasniť, aký chorý bol náš vzťah k sebe samým, než sme sa uvedomili a aký chorý bol náš vzťah k Bohu, než sme si uvedomili, že sme iba súčasťou jeho diela,“ hovorí V. Vogeltanz a P. Sedlák dodáva: ,,Ja vykonávam lekársku duchovnú bohoslužbu. Pacientov však neselektujem na duchovne uvedomelých a neuvedomelých. Na každého hľadím ako na duchovnú bytosť, ktorá má fyzické telo a cez slovo, ktoré mi pacient rozpráva, hovorí jeho duch.“

Ženy sú zdravšie.

Na záver vám ponúkame zaujímavú myšlienku z knihy Miroslava Hrabicu Co nám tělo říká aneb Po stopách nemocí. M. Hrabica píše: ,,Vysoké horúčky, infarkty, mozgové mŕtvice a rakoviny postihujú obvykle tých, ktorí sa inak cítia byť zdraví. Jemnejšie stvorenia, napríklad väčšina žien, sú k varovaniam, ktoré im život cez telo dáva, vnímavejšie. Skôr si ich všimnú, skôr sa liečia, skôr korigujú svoje chyby. Teoreticky sú viac choré, avšak prakticky sa dožívajú vyššieho veku.

Telesné liečenie – bioliečba – duchovná liečba

Telesné liečenie, vedecké, materialistické je v súčasnosti najrozšírenejšie, najnákladnejšie, najneekologickejšie a samotné nedostatočné. Jeho cieľom je zotročiť človeka strachom z chorôb ako úhlavných nepriateľov, voči ktorým treba viesť ustavičný boj, každému prideliť príslušné diagnózy, najlepšie hneď od narodenia a urobiť tak záviským na liekoch. Vytvoriť tak zdanie vševediacej, všemocnej, život a zdravie zachraňujúcej modernej medicíny. Tu je nutné pripomenúť, že denne umierajú deti, mladí i starí ľudia v zdravotníckych zariadeniach vybavených najmodernejšou technikou a liekmi, na bežné civilizačné choroby, ktorých skutočnú príčinu medicína nepozná, a preto ich ani nevie liečiť. V súčasnosti je pre tých, ktorí žijú a zmýšľajú podľa tela, telesné liečenie jedinou možnosťou na utlmenie, potlačenie chorobných prejavov, nie na ich definitívne odstránenie.

Naturálna, alebo bioliečba je hierarchicky vyššou formou liečenia. Používa metódy diagnostiky a liečby, napr. akupunktúra, homeopatia, ktoré využívajú už i určité duchovné štruktúry človeka, viazané však na jeho telo. Ani naturálna medicína nezaručuje stabilné zdravie, i ona nesie v sebe prvok závislosti, návykovosti.

Hierarchicky vrcholovou je duchovná liečba. Ide o liečenie slovom, ktoré bolo, je a bude vždy na počiatku všetkého. Života, choroby i uzdravenia celého človeka.

Z prednášky P. Sedláka: Duchovná a telesná štruktúra ľudskej bytosti a zdravie

Niektoré z príčin chorôb

Rakovina: Muži trpia predovšetkým rakovinou dýchacích orgánov, pretože nedávajú svojim partnerkám voľne dýchať. Rakovina zažívacích orgánov je signálom, že život príliž hltajú, nevedia ho vychutnávať a rakovina prostaty signalizuje, že hriešny pohľad na ženu neberú ako nič zlé. Ženy trpia najčastejšie rakovinou prsníkov, pretože hýčkajú viac svoje deti ako mužov a práve k deťom majú bližšie po citovej stránke. Rakovina pohlavných orgánov je u nich signálom, že nedokážu odpustiť tým (mužom), ktorí im ubližujú.

Leukémia: Trpia ňou ľudia, ktorým partner nedáva dostatok životného priestoru, sú pod neustálou paľbou príkazov, rád, ponaučení. Takýto ľudia sa začnú brániť viac, ako je potrebné. Každá bolesť utlmuje tvorbu červených krviniek, obmedzuje dýchanie, znižuje okysličenie tela. Bolesť mobilizuje imúnny systém a zvyšuje počet bielych krviniek.

Arytmia srdca: Arytmiou trpia ľudia, ktorí si nestriedmo užívajú slasti života, respektíve ľudia, u ktorých je obrovská priepasť medzi túžbou a jej naplnením.

Angina pectoris: Trpia ňou najmä matky, ktoré prežívajú viac ako svoj život, životy svojich detí alebo deti, ktoré spoluprežívajú život svojich starnúcich rodičov. Každý by mal žiť predovšetkým svoj život!

Vysoký krvný tlak: Hypertenziou trpia ľudia, ktorí sa snažia všetko usmerniť podľa seba, všetko obsiahnuť. Nesmie im nič uniknúť, musia veľa zarábať, všetko stihnúť.

Kŕčové žily: Majú ich osamelé ženy, ktoré rezignovali na vyriešenie svojej ťaživej životnej situácie.

Krvácanie: Akákoľvek strata krvi vyjadruje stratu životnej radosti. Vykašliavaná krv napríklad poukazuje na človeka zviazaného, ktorý je pod vplyvom iných alebo naopak človeka, ktorý iných ovláda.

Chronická nádcha: Trpia ňou ľudia, ktorí sa za žiadnu cenu nevzdajú svojich predstáv a nedôležitých maličkostí. Keď im všetko nevychádza podľa plánu, zdá sa im, že ich život nenecháva nadýchnuť.

Chrápanie: Chrápajúcemu človeku nevadí, aký v živote je a že sa nevhodne chová. Je sám so sebou spokojný a nemá dôvod zmeniť sa.

Spracované podľa knihy M. Hrabicu Co nám tělo říká

Vplyv emócií na naše zdravie

hnev – oslabuje žlčník, pečeň, kĺby, svaly

strach – oslabuje močové cesty, obličky, imunitný systém

smútok, depresia – oslabujú hrubé črevo, pľúca, kožu

prehnaná horlivosť, starostlivosť – oslabujú žalúdok, pankreas, nervový systém

Spracované z prednášok Mudr. Petra Sedláka

Peter Debňár